Veda? Ktorá veda?
foto: pixabay.com
Jens Heisterkamp
Jens Heisterkamp

Ekologickí aktivisti sa v súčasnosti opierajú o výsledky z oblasti vedy o klimatických zmenách, pretože jedine tie dokážu doložiť súvislosť medzi globálnym otepľovaním a koncentráciou CO2 v ovzduší. Súčasne požadujú skeptici a politici, odvolávajúc sa na vedu, aby sa v zdravotníctve smeli využívať jedine tie postupy, ktoré sú  materialisticky odôvodniteľné. Toto však nemá s vedou nič spoločné, je to nerozumný politický paternalizmus.

Homeopatia sa opäť raz dostáva do centra politických sporov. Kým minister zdravotníctva Jens Spahn ešte nedávno obhajoval úhradu homeopatickej liečby zo zdravotného poistenia, tak teraz sa dokonca z kruhov strany Die Grünen ozývajú požiadavky, aby zo zdravotného poistenia vypadli terapeutické liečebné smery, ktorých účinok nie je možné doložiť bežne používanými metódami. Dôvodom je vraj fakt, že pokiaľ sa pri svojich tvrdeniach na vedu odvolávajú klimatickí aktivisti, potom musí tento princíp platiť aj pre oblasť zdravotnej politiky. Tiež Karl Lauterbach za stranu SPD chce zo zdravotníctva „vyhnať“ všetko, čo sa vymyká školskej medicíne. „ Moderná strana, aj SPD, musí ísť s vedou, to je zodpovednosť,“  uviedol politik na Twitteri.

Tak ako je boj proti klimatickým zmenám potešiteľný a odvolávanie sa na výsledky v danom odbore pochopiteľné – použitie pojmu „veda“ ako hesla politického boja sa nehodí. Na to je  príliš abstraktný a predovšetkým ambivalentný. Pretože redukcionisticko-empirická veda, ktorá stojí za kritikou homeopatie, sama patrí medzi pôvodcov najväčšej ekologickej krízy, ktorej ľudstvo kedy čelilo. Bez tejto formy vedy, ku ktorej patrí mechanika, fyzika a chémia, by nebola technicky vôbec možná ani priemyselná spoločnosť založená na báze uhlíka, ktorá je zodpovedná za klimatickú krízu. Získavanie energie z uhlia a plynu, výroba plastov, letecká doprava a agrárny priemysel – za všetkými hlavnými príčinami ekologickej krízy stojí „veda“, na ktorú teraz niektorí ľudia apelujú ako na všeliek na všetky problémy. V mene vedy je teda možné znamenite argumentovať v prospech ochrany klímy, ale rovnako dobre aj v prospech atómovej energie, génového inžinierstva a používania pesticídov.

 

Ambivalencia prírodných vied

Vytvorenie na vedu orientovaného postoja ako ideálu modernej civilizácie určite zohralo kľúčovú úlohu pri šírení osvety a slobody myslenia, a v tom spočíva možno jej najväčšia zásluha. Príkladom toho je spor, ktorý viedol Galilei s vtedajšími cirkevnými autoritami  z dôvodu svojich objavov vďaka ďalekohľadu. Odpovedajúc geocentrickej paradigme, ktorá bola v súlade s teologickým ponímaním stvorenia sveta, jednoducho nesmeli mesiace Jupitera obiehať okolo inej planéty, pretože všetky vesmírne telesá mali obiehať okolo Zeme, vtedajšieho stredu vesmíru. 

Na druhej strane sa však výzva Galileiho a jeho nasledovníkov „merať všetko, čo je merateľné a čo nie je merateľné, merateľným urobiť“ stala východiskom práve toho zhubného postoja, ktorý viedol k narastajúcemu odcudzeniu sa od našich prirodzených životných podmienok a zároveň predstavuje hlbšiu príčinu súčasnej ekologickej krízy. Až paradigma, ktorá rozkladá svet do najmenších spočítateľných a merateľných častíc a potláča každú citovú väzbu nás ľudí k prírode, umožnila úplné ovládnutie Zeme a následne jej drancovanie.  

Účinnosť alebo vysvetliteľnosť? 

Avšak veda bola vždy niečím viac než len prírodovedným redukcionizmom. Veda, pokiaľ vyžaduje kritické a samostatné myslenie, je aj určitým postojom a môže byť tak rozmanitá, ako skutočnosť sama. Kto sa podrobnejšie rozhliadne v jednotlivých vedných odboroch, zistí, že napríklad psychológia, etnológia alebo iné výchovné a sociálne vedy vyvinuli úplne odlišné chápanie metodických postupov ako to, ktoré sa využíva v prírodných vedách. Existujú postupy, v ktorých zohrávajú napríklad pochopenie a kvalitatívne  prieskumy významnú úlohu. Platí to predovšetkým pre rôzne odbory z oblasti humanitných vied a kulturológie. 

Pojem vedy v zúženom slova zmysle sa len zriedkakedy tak jasne absolutizuje, ako v debate o homeopatii. „Mnohí skeptici považujú vysoko potencované lieky a priori za neúčinné. Odvolávajú sa pritom na nezlučiteľnosť s určitými prírodovednými alebo medicínskymi teóriami a modelmi,“  kritizuje zástanca homeopatie Jens Behnke. „Tie sú následne povýšené na dogmy, ktoré  už z princípu nemôžu byť vyvrátené skúsenosťou. Týmto spôsobom ale pojem vedy zachádza do absurdnosti, pretože práve takýto druh „konečných“ teórií spadá do oblasti metafyziky (Jens Behnke, Homöopathiekritik zwischen Wissenschafts-Dogmatismus und politischem Agendasetting, vydané v ZKH 2017; 61(03): 124-128.).

To znamená: Samotné tvrdenie, podľa ktorého sú skutočné jedine tie veci, ktoré sú materialisticky overiteľné, nie je možné vedecky nijako dokázať, skôr predstavuje  normotvorný východiskový bod empiricky založených prírodných vied.  

„Základný dogmatický scientizmus a štruktúry organizácie sú charakterizované duálnym pohľadom na svet, v rámci ktorého môže človek buď odmietať alebo súhlasiť s paranormálnymi fenoménmi, následkom čoho sa dostáva do pozície buď „skeptika“, alebo „zástancu“. Medzistupne sú neprípustné a inak zmýšľajúci sú spravidla ihneď potlačení (Jens Behnke).“ Veľavravná je aj dikcia, ktorú skeptici používajú: V roku 1992 bola v Marburgskom vyhlásení homeopatia doslovne označená ako „bludné učenie“. Toto vyhlásenie sa malo postaviť na odpor obávanému preniknutiu homeopatie na akademickú pôdu.

Redukcia reality na materiálne dokázateľné skutočnosti je nesprávna

A ak by predsa len nejaká štúdia potvrdila účinnosť homeopatík? Stále je možné siahnuť po údernom argumente o „placebo efekte“. Z neho vyplýva: Dotyční pacienti uverili, že im bolo podané účinné liečivo, účinok lieku si len namýšľali, následkom čoho sa ich stav zlepšil. Daný argument však v sebe skrýva pravdepodobne neželaný logický následok hodný ďalšej úvahy: Napriek tomu, že štúdiou doložené zlepšenie zdravotného stavu by bolo odôvodnené „len“ ako placebo efekt, to znamená, že namiesto účinnosti samotného lieku zlepšila zdravotný stav pacienta „len“ jeho domýšľavosť (čo okrem iného existuje aj pri alopatických liekoch!), je na mieste položiť si otázku, prečo má sila predstavivosti kauzálny účinok na zdravie pacienta! Znamenalo by to predsa, že predstavivosť, duša a vedomie bezprostredne a účinne vplývajú na prirodzené základy života! Nič nie je „ezoterickejšie“ a súčasne nič viac nesvedčí proti vedeckému naturalizmu než vysvetlenie založené na placebo efekte. 

Momentálne prebieha výskum daných  javov aj na poli medicíny, konkrétne v oblasti psychosomatiky. Pretože, ako je známe, má tento takzvaný „postoj očakávania“ preukázateľný vplyv na zdravie pacientov: „Je tu badateľná tendencia, že pacienti, ktorí od liečby viac očakávajú, sa naozaj cítia lepšie ako tí, ktorí také očakávania nemajú,“ objasnila tento fenomén pre časopis Info3 (vydanie 6/2009) profesorka komplementárnej medicíny Claudia Witt. 

Tieto faktory, v medicíne nazývané ako „kontextové efekty“, sa stali známymi napríklad aj vďaka takzvanej „štúdii mníšok“ (Nonnen-Studie), ktorá prebehla v USA. Daný výskum dokázal, že degeneratívne zmeny mozgových štruktúr, typické pre Alzheimerovu chorobu, nemusia nevyhnutne korelovať s výskytom príslušného ochorenia a že existujú faktory, ktoré môžu  neurofyziologické poruchy vyvážiť. Podľa Davida Snowdena ich pôvod spočíva v ranom psychosociálnom vývine: pozitívny životný postoj, dôvera vo vlastné schopnosti, kreatívny postoj k svojmu okoliu, živé vnímanie a podobné činitele vedú k zvyšovaniu plasticity mozgu, ktorý následne môže spomínané poruchy „plastikovať“. Ďalším príkladom sú výsledky, ktoré pri liečení srdcových ochorení pomocou meditácie dosiahol lekár Dean Ornish. Všetky tieto efekty sú už 20 rokov pomerne dobre popísané v rámci odboru psychoneuroimunológie.

Empirické prírodné vedy nie sú vhodným merítkom života  

Veda je predsa niečo viac ako len zhromažďovanie fyzických faktov. V medicíne to platí dvakrát. Vedecký teoretik Paul Feyerabend poukázal na skutočnosť, že mnohé prelomové objavy, ako napríklad röntgenové lúče, boli objavené nie metodickou dôslednosťou, ale skúšaním, nekonvenčným prístupom k veci a nezriedka aj úplnou náhodou. K vede predsa neodmysliteľne patrí kladenie otázok a zvedavosť vo vzťahu k nepoznanému, respektíve nevysvetliteľnému. Dobrá veda si je vedomá provizórnosti svojich výsledkov, ktoré sama  považuje len za priblíženie sa realite. Pojem vedy, ktorý sa snaží svet obmedziť len na spočítateľné a merateľné fakty, je príliš úzky. Rozšíriť ho predstavuje výzvu práve so zreteľom na ekologickú krízu. Lebo to, čo nám chýba, je rozmanitosť vedeckých systémov, ktoré neredukujú veci na najjednoduchšie faktory, ale otvárajú sa komplexnosti. Komplexnosti, ktorá už nevylučuje človeka, ale privedie nás k spolucíteniu s vecami a pomôže nám prevziať zodpovednosť za svet – tak, ako to momentálne prebieha v klimatológii. 

Určité kruhy ľudí zoskupených okolo hnutia skeptikov a takzvaného misionárskeho ateizmu sa stavajú na odpor práve proti takýmto zmenám, pretože sa obávajú straty výsostného postavenia materialistickej paradigmy. Preto tu nejde len o homeopatiu, ale týka sa to aj iných, „špeciálnych terapeutických smerov“, ako je akupunktúra a antropozofická medicína. A tu tak isto nejde len o zdravotníctvo ako také, ale o udržanie moci naturalisticky redukovaného pohľadu na svet po tom, ako sa v posledných rokoch stala celostná medicína a uvedomelý spôsob života súčasťou bežnej praxe čoraz viacerých ľudí. Týka sa to aj škôl: Kritici Waldorfskej pedagogiky teraz stále častejšie namietajú, že sa na školách s daným zameraním „nevyučuje žiadna veda“. Naozaj si chceme nechať vnucovať takýto dogmatizmus? Aký chudobný by bol život, ktorého hodnoty by sa dali definovať iba materialisticky dokladovateľnými faktami? Čo by zostalo z pojmov ako sloboda, tolerancia a ľudská dôstojnosť, pokiaľ by sa museli prírodovedecky „dokázať“? Takejto forme duchovného nátlaku je potrebné sa vzoprieť, pokiaľ je ešte čas.

Článok bol preložený s povolením autora z nemeckého originálu, ktorý bol súčasťou špeciálneho tématického vydania „Homöopathie wirkt!“ (Homeopatia funguje!) časopisu Info3 12/2019.  

AUTOR:  Jens Heisterkamp

Jens Heisterkamp, nar. 1958 v Duisburgu, vyrastal v Porúrsku. Študoval históriu, literárnu vedu a filozofiu na Ruhr Universität Bochum a v roku 1988 promoval na doktora filozofie. Po tom, čo sa stretol s antropozofiou, oboznámil sa počas civilnej služby s liečebnou pedagogikou a pracoval ako docent v oblasti vzdelávania dospelých, dočasne aj ako učiteľ na waldorfskej škole, neskôr ako vydavateľ a autor. Od roku 1995 je zodpovedný redaktor časopisu info3 ako aj nakladateľ a spoločník vydavateľstva Info3 Verlag vo Frankfurte nad Mohanom. Jeho témami sú dialógy v oblasti religionistiky, filozofia, spiritualita, otvorená spoločnosť, etika.

Veda! Ktorá veda?

Pokračovaním v prehliadaní tejto webovej stránky súhlasíte s používaním cookies. viac informácií

Súbory cookies sú malé textové súbory, ktoré sa umiestnia vo vašom počítači alebo zariadení pri návšteve našej webovej stránky. Tým, že používame súbory cookies nedochádza k porušovaniu zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov, nakoľko ich používaním nezhromažďujeme osobné údaje a ani ich neposkytujeme sprostredkovateľom resp. tretím stranám. Každý užívateľ prezeraním tejto našej webovej stránky súhlasí s ich používaním a ukladaním do svojho prehliadača. O tejto skutočnosti ste upozornený pri návšteve našej webovej stránky a svoj súhlas prejavujete ďalším prezeraním našej webovej stránky. Ak užívateľ nesúhlasí s používaním súborov cookies, našu webovú stránku nenavštevuje alebo súbory cookies aktívne vymažte alebo zablokujte. Ak dôjde k odmietnutiu používania cookies, našu stránku budete môcť naďalej navštíviť, avšak niektoré funkcie nemusia fungovať správne. Súbory cookies sa ukladajú do počítača užívateľa, aby mu umožnili prístup k rôznym funkciám. Súbory cookies používame na zvýšenie efektivity Vašich návštev na našej webovej stránke. Súbory cookies používame na účely zapamätania predvolieb prehľadávania a to napríklad veľkosti textu, uprednostňovaného jazyka, predvolieb farieb atď. čo nám umožňuje jednoduchšie prechádzanie našou stránkou, a zhromažďovanie analytických informácií a to napríklad počtu návštevníkov na našej webovej stránke. Cookies nám umožňujú lepšie zhromažďovať informácie o používaní našej webovej stránky. V ich údajoch však v žiadnom prípade nezhromažďujeme vaše osobné údaje a informácie. Ukladá sa len jedinečný identifikátor relácie, ktorý nám umožňuje opätovne načítať profil a predvoľby užívateľa pri vašej ďalšej návšteve webovej stránky. Typy súborov cookies sú: (a) súbory cookie relácie, ktoré sú dočasne uložené v počítači alebo zariadení počas relácie prehľadávania a po jej ukončení sa odstráni a (b) trvalé súbory cookie, ktoré sa uchovávajú v počítači dlhší čas. Tieto trvalé súbory cookie môže užívateľ vymazať. Ponuka prevažnej časti prehľadávačov obsahuje možnosti konfigurácie nastavení t.j. prehľadávač zvyčajne obsahuje možnosti ako napr. povolenie súborov cookie, prezeranie súborov cookie, zakázanie všetkých alebo vybratých súborov cookie atď. Ďalšie informácie o správe súborov cookies môžete nájsť napríklad na stránkach Wikipédie.

Zavrieť